Najznámejší predstaviteľ pop-artu Andy Warhol spravil ikonu sám zo seba. Svojím svetlým chlapčenským účesom, bledou pokožkou a slnečnými okuliarmi pútal pozornosť všade, kde sa objavil. Málokto však vie, že za svoj výzor, a z veľkej miery aj za dráhu umelca, vďačí chorobe, ktorá ho zasiahla vo veku ôsmich rokov.

Dieťa chudobných rodičov: Andy sa narodil 6. augusta 1928 v Pensylvánii do rodiny chudobných rusínskych emigrantov pochádzajúcich z okolia Medzilaboriec. Spolu s otcom Ondrejom, mamou Júliou a dvoma staršími bratmi, býval v chudobnej robotníckej štvrti a v dospelosti svoje detstvo opísal ako „najhoršie miesto, na akom kedy bol“. Niet sa čo čudovať. V tom čase bol Pittsburgh priemyselné mesto, v ktorom pracovali robotníci z Európy za malý peniaz. Warholovci nemali financií nazvyš, čo sa prejavilo aj na kvalite a množstve jedla. Andy nebol dobre živený, mal slabú imunitu. Keď mal osem rokov, dostal streptokokovú infekciu. Jeho telo sa s ňou snažilo vysporiadať, no prerástla do neurologickej choroby. Jej názov je Sydenhamov syndróm, ľudovo prezývaný aj ako Tanec svätého Víta. Andy zažíval mimovoľné zášklby končatín a svalov tváre, boleli ho oči, zostal svetloplachý – nemohol chodiť von.

Umenie lieči:  Našťastie, Júlia bola múdra žena. Hoci nemala vzdelanie, vždy ju to ťahalo k umeniu a rovnakú záľubu zdedil aj jej syn. Andy počúval zväčša rádio, no mama ho chcela vytrhnúť z letargie. Chodila upratovať do salónov, odkiaľ mu nosila staršie čísla obrázkových módnych časopisov s celebritami, kupovala mu farby a podporovala ho, aby počas dňa vytváral koláže. Za obzvlášť vydarené diela dostával tabuľku čokolády, čo bol na tú dobu vyložený poklad. Celé víkendy trávili spolu v kostole, kde sa chorý Andy dlhé hodiny díval na pravoslávne ikony.  Aj vďaka tomu neskôr tvoril kultové portréty známych osobností. Počas choroby si vytvoril také bohaté portfólio prác, že mu stačilo na prijatie na štúdium obrazového dizajnu na Carnegieho technologickom inštitúte v Pittsburghu. Ibaže, diagnóza mu aj veľa vzala. Do konca života trpel svetloplachosťou, mal krehké a jemné vlasy, nemal rád ľudské dotyky, no napriek tomu miloval spoločnosť. Sám sa pasoval do roly pozorovateľa.

Paradajková polievka: Po absolvovaní štúdia sa onedlho stal jedným z najvyhľadávanejších grafických dizajnérov a ilustrátorov v New Yorku. Stále však hľadal tému, ktorá by mu umožnila vojsť aj do sveta „veľkého“ výtvarného umenia. Napokon ju našiel v plechovke Campbellovej polievky. Pop-art stavia totiž do popredia banálne symboly charakterizujúce vtedajšie dobu, ktorej dominovala priemyselná revolúcia. Plechovka polievky zosobňovala produkt, ktorý si mohli dovoliť kúpiť všetky spoločenské vrstvy, no pre Andyho mala aj svoju vlastnú pridanú hodnotu. Keď bol dieťa a v dome nebolo čo jesť, mama zvykla uvariť paradajkovú polievku z vody a kečupu. Campbellova paradajková polievka bola pre umelca stelesnením blaha a dokonca ju v dospelosti pil priamo z plechovky. Obedoval ju dlhých dvadsať rokov! Je zaujímavé, že najskôr vytvoril paradajkovú polievku a po nej ďalšie dve plechovky, v ktorých jednu zo základných ingrediencií tvorili paradajky. Celá kolekcia vystavené dnes v The Museum of Modern Art (MoMA) v New Yorku pozostáva z 32 plechoviek. Séria odštartovala jeho závratnú kariéru a o rok neskôr prišiel Andy s technikou sieťotlače, ktorou definitívne vstúpil do učebníc o výtvarnom umení. V auguste by oslávil 90 rokov, nech žije knieža symbolov banality!